Ivona Svobodníková z brnenskej pobočky zvláda dráhu profesionálnej hráčky volejbalu a zároveň je veľmi úspešnou dizajnérkou kuchýň. Ako sa dajú tieto dva svety spojiť? Čo si Ivona zo športového sveta odnáša do toho pracovného a naopak?
Ako dlho hráš volejbal?
Od deviatich rokov.
Si teda skúsená hráčka. Kam najvyššie si sa vo svojej športovej kariére dostala?
V reprezentácii som bola desať rokov a prešla všetkými kategóriami – od detskej, cez juniorku až po ženy. Tím VK Brno Šelmy, v ktorom hrám už dva roky, vedie českú extraligu.
Ako časovo náročné je hrať volejbal v extralige?
Dosť. Trénujeme trikrát týždenne + posilňovňa, regenerácia a zápasy. Šesťkrát do týždňa mám o program postarané. Iné tímy ale trénujú dvakrát denne, takže máme vlastne pohodu (smiech). Život športovca-profíka je tak trochu svet sám pre seba. Máme trénera, kondičného trénera, maséra atď. Od návratu do ČR (cca rok), som mala dva dni voľna. Na druhú stranu, keď mám náhodou voľno, som z toho nervózna.
Program máš doslova nabitý. Prečo si navyše začala študovať a našla si zamestnanie?
Zo zahraničia som sa vrátila s tým, že už nechcem robiť iba volejbal. Samotný šport, hlavne tá jednostrannosť, ma prestala napĺňať.
Raz príde čas, kedy už nebudem chcieť alebo môcť šport robiť. Preto som sa rozhodla začať študovať to, čo ma vždy bavilo – design interiéru. V Anglicku som sa venovala on-line štúdiu a zároveň leto trávila v Prahe na trojmesačnej škole designu.
Skvelé vyváženie sezóny, kedy ma volejbal zamestnával na 100%. Hrala som za nemecký tím nemeckú Bundesligu, bola som plne vyťažená.
Takže vieš perfektne anglicky aj nemecky?
Áno a tiež trochu po francúzsky.
Ako sa ti darí skĺbiť prácu a šport?
Ide to vďaka flexibilnej pracovnej dobe a skrátenému úväzku. Na smenách sa s kolegami/yňami vždy dohodneme tak, aby to vyhovovalo všetkým. Aj oni majú svoje záujmy mimo práce, vychádzame si maximálne v ústrety. Pracovať od pondelka do piatku od ôsmej do piatej by som skrátka nemohla. Takto mi to vyhovuje.
Sú tvoje skúsenosti profi hráčky volejbalu prenosné do pracovného života?
Určite. Od detstva som zvyknutá na tvrdý tréning, tréneri s nami nekonali práve v rukavičkách. Rodičia mi už vtedy hovorili, že je to pre mňa škola do života. A dnes to tak konečne vidím aj ja. Len tak niečo ma nerozhodí. Nepríjemných zákazníkov si neberiem osobne. Poviem si, že každý je iný a idem ďalej. Športovci sú veľmi svedomití, rovnako tak aj ja. V čomkoľvek klameš, neskôr to vyjde na povrch. Nielen v športe, ale aj v práci a v živote vôbec. Keď v tréningu poľavím, prejaví sa to v zápase. Rovnako to mám aj v práci. Okrem toho ma šport naučil odhodlanie a samostatnosti.
Dáva ti naopak práca niečo do tvojho športového života?
Práca mi dáva rozptýlenie od športu. Volejbal nie je vždy ružový. V práci je iný svet. Mám tu úplne iné starosti. Okrem toho sa teším na kolegov a dokonca aj na to, že sa porozprávam so zákazníkmi.
Hovoríš, že tréneri boli na vás už od detstva prísni. Čo ťa pri športe stále drží?
Tím, ľudia a šport sám o sebe. Sú v ňom emócie, ktoré jednoducho inde nezažiješ. Rozhodne potom partia a zážitky. Najlepších životných priateľov mám vďaka volejbalu. Drsné podmienky nás stmelili, určite to stálo za to.
Je nejaká podobnosť medzi tímom vo volejbale a v práci?
Ja som tímový hráč, ktorý v každom smere a všetko berie veľmi športovo. Nemohla by som chodiť do práce, kde kolektív nie je alebo nefunguje. V Möbelixe mám super kolegov, mám ich všetkých rada. Preto som tu spokojná.