Sami si staviame veľa prekážok len tým, že sa nám niečo nepáči, keď to nie je presne podľa našich predstáv, říká Peter Bugaj, ktorý pracuje v súčasnej dobe (november 2023) na pozícii Trainee v Trenčíne a Prievidzi. Vzdeláva sa, absolvuje mnoho školení, aj akadémie. Zároveň sa venuje aj predaju a kontaktu so zákazníkom. Táto práca ho vraj napĺňa a nemenil by. Nebolo to tak ale vždy, Peter prešiel v niekoľkých posledných rokoch veľkou premenou. Sám hovorí, že by svojmu skoršiemu ja najradšej vlepil facku. Odvtedy však uplynulo mnoho času a mnoho sa tiež zmenilo. V Trnave sme sa rozprávali o jeho začiatkoch a prvej skúsenosti s Möbelixom, následnom odchode a polročnej pauze, návrate späť a o jeho druhej šancu.
Časť prvá: Postupom času som začal sám seba utápať v myšlienke, že to za nič nestojí
Keď som do Möbelixu nastúpil prvýkrát v roku 2019, tak som dostal len také expresné zaškolenie od vtedajšej vedúcej obývačiek s tým, že sa budem postupne doučovať novým veciam. Bola to vtedy taká turbulentná doba, boli tam ako dobré, tak aj zlé chvíle. Keď sa spätne pozerám a obzerám, tak tam bol určite potenciál kariérneho rastu, lenže všetko bolo udupané do zeme mojou vtedajšou povahou.
Bol som ešte taký nedozretý, dokázali so mnou hádzať emócie, raz som bol hore a potom úplne dole a zrazu bolo všetko na nič. Aj napriek tomu som sa snažil byť vždy pozitívny, moji vtedajší kolegovia by to určite potvrdili. Snažil som sa pomôcť, usmievať sa, zákazníkom som chcel vyjsť v ústrety. Postupom času som ale začal sám seba utápať v myšlienke, že aj tak to za nič nestojí, že aj tak z toho nič nemám, nevidel som v tom nejaký väčší zmysel, bol som demotivovaný a naštvaný na všetkých okolo. Nevidel som, že ten problém je primárne vo mne.
Povedal by som, že vo mne potom prevážil pocit, že za tú moju situáciu môže ktokoľvek iný, len nie ja sám. To bola tá myšlienka, ktorej som sa držal a mal som ju stále v hlave. Nič sa nedarí, ľudia ma otravujú, systém ma otravuje, zákazníci ma nebavia, celý svet je nastavený zle a naša firma nefunguje dobre. Nejakým takým štýlom som sa nastavil a začal som sa podľa toho správať.
Sám si uvedomujem, že som bol veľakrát nepríjemný. Jednoducho to mnou tak preliezlo a sršal zo mňa negatívny stres. Vždy som si niečo vymyslel, ale keď tej mojej predstave nezodpovedal výsledok, tak som sa automaticky uzavrel, že to je niečo zlé, neprekonateľné a zlé. Na základe toho som sa začal pozerať po inom prostredí, chcel som zmeniť prácu. V tom čase prevážilo nejaké moje ego a pocit, že inde bude lepšie ako tu. A tak som odišiel. Spätne si hovorím, že to bolo unáhlené a zbytočné rozhodnutie podporené tým stresom okolo.
Druhá časť: Kolegovia radšej utekali do inej uličky, len aby sa vyhli zákazníkovi
V čase pauzy som pracoval na dvoch pozíciách. Najskôr ako zástupca manažéra v obchode s elektronikou, potom ako bežný predajca v hobby markete. Bolo zaujímavé nahliadnuť do toho druhého sveta, k iným zamestnávateľom. Hneď som si ale začal všímať, že mi chýbajú veci, ktoré som bral v Möbelixe ako automatické a samozrejmé. Najskôr to bola orientácia na produkt, nie na zákazníka. Najviac ma trápilo to, že zákazník tam bol odsunutý na poslednú koľaj, mal som pocit, že je skoro až na obtiaž. V tom hobby markete kolegovia radšej utiekli inam do uličky, než aby sa dali s niekým do reči a venovali sa predaju a zákazníkovi. Som typ človeka, ktorý by zákazníkovi predal aj bublinku do vodováhy, keby o ňu mal záujem, preto mi to vtedy vadilo a nedokázal som tomu uveriť.
To, že tu máme takú ponuku školenia a vzdelávania, o tom ani nehovorím, inde nemajú tušenie, že niečo také môže vôbec existovať, a že to môže byť benefit. Uvedomujem si, že to berie veľa ľudí len ako také omáčky okolo, ale ja jednoducho viem, že mi to nedáva niečo len do pracovného života, pretože dôležité je, že ma to posúva aj v osobnom živote – ako človeka.
V tom obchode s elektronikou zase viazla hrozným spôsobom komunikácia. Nemal som sa na koho obrátiť, za kým si ísť pre radu, keď som mal nejaký problém a niečo nevedel. Informácie sme nedostávali včas a správne, čo potom negatívne ovplyvňovalo prácu.
To bola doba, kedy som si uvedomil, že sa chcem vrátiť, a zavolal som pánovi Dvořákovi, či sa nemôžeme stretnúť. Hviezdy boli asi na mojej strane, dostal som druhú šancu a druhýkrát nastúpil do Möbelixu.
Tretia časť: Každý deň je nová šanca niečo dokázať
Hovorí sa, že nevstúpiš dvakrát do rovnakej rieky, ale povedal by som, že práve tá druhá šanca, alebo tá možnosť ísť na to znova a inak, mi dala nový pohľad, pretože som si vtedy povedal: Dobre, som späť, ale tým starým spôsobom to nepôjde, pôjdem na to presne naopak.
Uvedomil som si, že som si vtedy pokladal samé prekážky, pretože akákoľvek novinka, akýkoľvek nový spôsob, nový proces, nový program pre mňa bol viac prekážkou ako pomôckou. Bol som nastavený tak, že tu máme zase niečo, čo nefunguje, čo nevyužijem, ďalšiu hlúposť. Lenže toto je presne ten pohľad, ktorý nás nikam neposunie. Ak sa budeme na všetko pozerať týmto štýlom, že niečo nejde a nebudeme to chcieť zmeniť a pracovať na sebe, tak to jednoducho nepôjde. Platí to pri všetkom. Snažím sa teraz ľuďom vysvetľovať, že bez toho, aby sme do vecí investovali náš čas, a snažili sa tie veci podporiť sami, tak sa to ani nevyrieši. To je spoločné, nech sa to týka akéhokoľvek oddelenia, akejkoľvek predajne, tak si sami staviame veľa prekážok len tým, že sa nám niečo nepáči, pretože to nie je presne podľa našich predstáv, pritom tú predstavu nám nedal nikto iný ako my sami.
Všímam si, že tu tá zmena mala pozitívny vplyv aj na to, ako vnímam zákazníkov. Veľa sa mi osvedčil taký prístup, že my síce predávame nábytok, ale nepredávame sedačky, my nepredávame postele, matrace, skrine. Keď predávam sedačku, tak predávam komfortnú zónu tej rodiny, kde sa večer stretnú, trávia tam spoločne čas. Každá návšteva, čo príde, sedí na tej sedačke. To je niečo, kde ja im vytváram ten pocit domova, to teplo rodinného krbu. Rovnako tak, keď predávam posteľ s matracom. Pre mňa to nie je to, že zákazník prišiel ako chodiaca peňaženka, naopak, ja tomu človeku predávam priestor, kde si po rokoch konečne oddýchne, vyspí sa, a ráno ho nebude bolieť chrbát. Toto uvedomenie mi pomohlo zmeniť ten celkový prístup a začal som sa zaujímať o to, čo ten zákazník prežíva. Patrí to k práci s ľuďmi a je to len o tom, že každý máme nejaké starosti, možnosti, nejaké prekážky a ja nemám nikomu za zlé, keď si povie že takto to nejde, ale nájdi si aspoň nejakú svoju cestu. Každý deň je nová šanca niečo dokázať, pretože to tu nie je také zlé, ale keď budeme počúvať názory ľudí, ktorých to nebaví, tak ani nás to baviť nebude.
Jediné, čo môžem zmeniť, je môj vlastný pohľad na svet. Začať sa radovať z toho, čo mám teraz, pretože pred pár rokmi som nemal ani to, a za pár rokov možno zase nemusím mať nič. V skratke by som povedal, aby si ľudia viac vážili to, čo majú, nesabotujme si vlastný život a vlastnú energiu, pretože keď tú energiu nebudeme odovzdávať ďalej, tak sa ten svet lepší nestane, a to, že sa na seba budeme mračiť a závidieť si prvé posledné, to nám nijako nepomôže.